Spríjemnite si tento sentimentálny vianočný čas, myšlienkou na milovaného človeka, s ktorým nemôžete stráviť Vianoce. Vaše pocity možno vyjadrujem v svojej básni. Aj Vierke želám príjemné Vianoce a ďakujem jej, že mi dovolila na svojom blogu uverejňovať občas aj moju tvorbu. pokračovanie článku
Dnes som mala dosť náročný deň. Keďže skúškové je už na spadnutie, tak môj spánok sa skrátil na úplné minimum a pozornosť je upriamená na milión skrípt. Aj tak mi ale neuniklo, že by mal chodiť Mikuláš. A pripomenuli mi to v škole. V jedálni. K jedlu sme dostávali malých čokoládových Mikulášikov. Možno som nejaká precitlivená, ale zdá sa mi to také milé. Nepoviem, keby rozdávali na základnej škole, tak ma to neprekvapí. Ale pri nás "veľkých" ma to trocha šokovalo. A tak som sa rozhodla napísať, že sa mi to páči, oceňujem to a že mi tety a ujovia v jedálni spravili krajší deň.
Na mojom blogu oddnes budete môcť čítať básne mne veľmi blízkeho človeka. Sám nenašiel odvahu na to, aby ich publikoval pod vlastným menom na blogu, ale dúfam, že ho raz prehovorím. Jeho tvorba sa mi veľmi páči, zdá sa mi hodnotná a tak by bola škoda, aby ležala niekde zaprášená v šuflíku. Budem ju teda uverejňovať tu, v rubrike "Jeho básne". Príjemné čítanie prajem. Vierka pokračovanie článku
Ako prázdny krčah zabudnutý v lese,
ako malé dieťa prebudené v dese,
ako kúsok zhoreného neba,
cítim sa,keď tu nemám Teba. pokračovanie článku
Je niečo po siedmej hodine ráno. Sedím si v jednej kaviarni a je mi naozaj skvele. Nerozumiem tomu, ale vnímam veci, ktoré by mi inokedy ani na um nezišli. Ráno som totiž väčšinou mrzutá a podráždená, ale dnes nie. Dnes je to výnimočne obyčajné krásne ráno a ja pulzujem energiou... A je to tak jednoduché... pokračovanie článku
Až ma zmrazí, keď si uvedomím koľké šťastie som schopná cítiť. Studený cencúľ sa mi prilepí na chrbát a pripomína, aby som si vážila všetko teplo, ktoré mi dáva Tvoja láska. Aby som si vážila Teba a Tvoje horúce srdce. Vážim si. A nielen to. Vážim si aj, že mi dávaš... pokračovanie článku
Stojím si už asi tak trištvrte hodinky v nekonečnom rade na autobusovej stanici. Predtým, než som si vybrala tento rad, pobehala som pár ďalších, rovnako nekonečných. Mám za sebou náročný deň, a tak som trocha bez nálady, počítam sekundy do príchodu autobusu a modlím sa, aby som ešte mala miesto na sedenie. Rad za mnou sa zväčšuje, prichádzajú, starší, mladší, no poväčšine študenti. Keď už stojím tesne pred dverami, dohrnie sa staršia pani. Tak okolo štyridsaťpäť a suverénne sa tlačí predo mňa. Žiadne dovolíte, ani pardon, ani prepáčte, ponáhľam sa. Proste sa len tak postaví a vybavené, ako hovorievame: "Na drzovku." Normálne som mala chuť jej povedať, kde je rad, ale zdalo sa mi to tak neuveriteľné, že som si chvíľu myslela, že sa len ide niečo spýtať šoféra. Ale keď povedala: "Jeden do Nitry." bolo mi jasné. No čo som mala robiť? Vyhodiť ju z autobusu? Ale fakt ma to naštvalo. Veď kde by sme sa dostali, keby toto robil každý? Ostatní (vrátane mňa) sa ponáhľajú a sú na stanici s hodinovým predstihom a niekto sa len tak dotrepe a má. A samozrejme, nikto jej nič nepovedal. Keď tak nad tým spätne rozmýšľam, zvláštne, že naozaj nikto. Možno preto, že tam boli mladí a zdalo sa im hlúpe, niečo vravieť, alebo rovnako ako ja, tomu neverili. No poviem vám, celú cestu som sa v duchu na seba štvala, že som ostala ticho. A potom sa takéto typy ako ona, budú ešte niekde rozkrikovať, že mladí sú drzí! Na to dám krk!
Rátam hlúpe minúty do Tvojho odchodu. Viem, mlčky mi kážeš: STOP. Rozumiem Ti. Aj ja si to vravím. Len moje srdce akosi nechce pochopiť a každú sekundu mi buchnutím oznámi o čo bližšie je naša diaľka. Nikdy ma ani vo sne nenapadlo, spočítať Tvoje mihalnice. No teraz by som si Ťa chcela dokonale naskenovať do pamäte. Každý kúsok Tvojho tela, bielu čiarku na Tvojom nechte a takmer neviditeľnú jazvu na bruchu. pokračovanie článku
Pár pív. Pár vodiek. Lesklé oči. Vlniace sa štetôčky, ktoré existujú len preto, aby ničili vzťahy. A super kamoši s prenikavým pohľadom, ktorí stoja za hriech. Nekonečný hnev a výčitky. More sĺz a ešte väčšie more nadávok. Odpustenie. Neodpustenie. Nenávisť. Odpustenie. Láska. Omyl. Bezmocnosť. Túžba vrátiť čas. Rezignácia. Koniec. Nový začiatok konca. Túžba po zmene. Nemohúcnosť sebaovládania. Tvárenie sa, že je všetko ok. Vnútorný hnev. Opätovné podozieranie. Strach... pokračovanie článku
Dnes si len tak prešiel okolo mňa a ja som pozorovala jemné pohyby svalov na Tvojich rukách. Držala som šálku zo svojou kávou. Milujem ju. Stále rovnakú, s mliekom a lyžičkou cukru. A Ty zase piješ čiernu, bez mlieka, no tiež s cukrom. pokračovanie článku
I stvoril zem a vodu, stvoril rastliny a zvieratá. I stvoril človeka a daroval mu slobodnú vôľu, dar hodný jedine Jeho. Slobodnú vôľu zaťažil bremenom rozhodovania, tak ako raj na zemi pokropil príchuťou hriešneho jablka. Lebo On to má dokonale premyslené. Veď čo by to bolo za Boha, keby trikrát nemeral a rovno strihal? Život nie je iba šťastná náhoda, život je jeden z najťažších. Možno sa vám zdá, že sa rúham a možno máte aj pravdu. Ja totiž obdivujem človeka, ktorý stvoril Boha, lebo ten sa stal našim sprievodcom po svete okorenenom jablkovou pálenkou a k nemu sa mnohí utiekajú, keď stoja na rázcestí života a boja sa rozhodnúť. A či už v neho verím, alebo verím v dokonalú schopnosť ľudskej fantázie (lebo táto otázka v mojom vnútri ešte stále nie je zodpovedaná), jedno Mu musím uznať, vymyslieť slobodnú vôľu zaťaženú bremenom rozhodovania, nie je len tak. pokračovanie článku
Tí, ktorí nevlastníte auto, asi veľmi dôverne poznáte preplnené autobusy, či električky, či trolejbusy. Patrím medzi vás. Úplne tragická situácia je však v piatok. Vtedy sa všetci z východu rozhodnú, že sa presunú na západ a tí západní zase bežia na východ. Vtedy si tak trocha zagratulujem, keď sa mi podarí aspoň jednou nohou stáť v dopravnom prostriedku spolu s ďalšími „tisíckami“, ktorí tiež stoja na jednej. :) A v duchu závidím tým šťastlivcom, ktorí si sedkajú. Keď som si takto cestovala aj onen piatok, ktorý mi stojí za zvečnenie, vypočula som si nasledovný dialóg medzi dvoma starenkami. pokračovanie článku
Keď som sa včera len tak potulovala temnými chodbami našej Alma Mater, všimla som si naozaj pozoruhodnú vec. Panie upratovačky vytrepali odniekiaľ veikánsky červený koberec a vysávali ostošesť. Normálne som sa musela pozastaviť nad týmto výjavom a to som ešte nevedela, že o pár krokov ďalej zazriem ďalšie zohraté upratovačské duo. Jednu, ktorá bola vylezená na rebríku a drhla okná a druhú, ktorá na ňu zdola kričala a dávala presné súradnice šmuhov. Teda, čo sa tu deje? Prebehlo mi hlavou. Že by nejaké jarné upratovanie, ktoré sa koná každých sedem rokov? pokračovanie článku
Rozhodli sme sa s mojim drahým, že si spolu pôjdeme niekam sadnúť. Na obedík. Spravíme si pekný deň, kúsok pohodičky v tomto rozbehanom svete. Keďže študujem v Bratislave a on doma v Nitre, tak sa vídavame iba cez víkendy. A práve preto mám takéto „naše dni“ naozaj rada. Ako som už písala, obaja sme študenti a preto peňazí naozaj nie je nazvyš, ale dali sme dokopy, čo sme mali a na dobrý obed raz za čas, to stačí. pokračovanie článku
Dnes už toľko článkov o emdéžed, že by bola škoda nezapadnúť do davu píšucich a nevyjadriť svoj názor. Na začiatok sa musím priznať, že si tento dátum vôbec nedržím v hlave. Inak povedané, keby sa ma niekto pred týždňom spýtal, čo za deň je ôsmy marec, nevedela by som. Asi to nebude ničím zvláštne, pochádzam totiž z generácie deciek, ktoré keď sa začali obzerať trochu viac po svete, ich matky práve „štrngali kľúčmi“ a emdéžed sa stal razom nemoderný. pokračovanie článku
Hlučná hudba, zadymený priestor, v tom lepšom prípade dve promile v krvi, v tom horšom, v krvi aj čosi iné. Nepríčetný pohľad, svet je gombička a vlastne všetci sú gombíky. Záchvat smiechu... Fungujeme. Ženské sa vlnia okolo tyče, prípadne sa obtierajú jedna o druhú. Hádžu vyzývavé pohľady na okolo stojacich chlapíkov, ktorým by stálo aj čo to iné ako oni sami, ale dve promile robia svoje. Nadržanosť ich však neopúšťa. Baby pokročili o kúsok ďalej, „dávajú si jazyka“, inak povedané olizujú sa, bozkávajú sa francuzáky, vymieňajú si tekutiny, kontrolujú si mandle...Čo tam po dvoch promile... s takými babenkami si to rozdať... ajajajaj. pokračovanie článku
Som človek. Som obyčajný človek. Som úplne obyčajný človek. Som úplne obyčajne hlúpy človek. Hlúpy tak, ako každý. Žijem si vo svojom obmedzenom svete. Problémy cudzích okolo mňa preplávajú a občas sa uhniezda v hlave. Vtedy ma to na chvíľu znepokojí, vystraší a donúti rozmýšľať. Je mi potom z toľkých trápení smutno a tak ich radšej nechám okolo seba a neprizerám sa im bližšie. Asi to tak robí veľa z nás. A tí, ktorí nie, klobúk dole. pokračovanie článku
Tak onú noc pred dňom D som si pospala asi hodinku. Ale sľubujem, prisahám, že som nechcela! Viem, že bolo pol šiestej a ja som do seba akurát doládovala posledné deci tretej nočnej kávy. Po zadržaní nutkania na vracanie som pozrela na 287. stranu skripta. Pri pomyslení ako je toho ešte veľa, som prekonala ďalšie napnutie na vracanie. A začala čítať... A z z z z z z z z z z z z z zaspala som. 6.30 píp-píp-píp....budík. pokračovanie článku
Pre tých, ktorí nevedia, bolo to „za komunistov“ a boli sme Československo. Podľa toho, ako sa rozpráva v telke, neboli vtedy mandarínky ani pomaranče a všetko dobré bolo dostať iba v Tuzexe. pokračovanie článku
Stalo sa to. Piateho decembra 2005, som si poprvýkrát naozaj uvedomila, že už nie som decko. Bol to zvlášťny pocit, nechať túto myšlienku, aby precválala celým mojim telom. Viem, mala som už dosť príležitostí, aby som sa nad týmto oficiálnym faktom zamyslela skôr. Mohla som tak spraviť cez stužkovú, na maturite, keď som sfukovala 18 sviečok na torte, či prvý deň na vysokej škole. Nestalo sa tak. Úspešne som to odďaľovala až do teraz. Do piateho decembra, roku pána 2005. pokračovanie článku
Lyžičkou miešam horkú kávu. Jej horúčosť cítim až v končekoch prstov a som rozhodnutá už neriskovať popálenie. Biely cukor mizne v černote, tak ako miznú moje myšlienky na húsenkovej dráhe vo vlastnej hlave. Zapijem Paralen minerálkou. Chvíľu sledujem bublinky. Zažijú si svoj bublinkový život a rozplynú sa v nebi našej reality. Za tú chvíľu, kým sa narodia a preplávajú od spodu pohára až po pohárové nebo, stihnú všetko. Zamilujú sa, spoja do väčšej bublinky, potom rozdelia na tri, zachytia sa na okraji pohárovej spoločnosti a odídu. Po pár sekundách sa naplní všetko. Len rozmýšľam nad tým, že sa nemajú kam schovať. Ako my. pokračovanie článku
Ešte nie je ani šesť hodín a vonku je už tma. Stojím na internátnom balkóne a moje telo sa úplne vnára do blikajúcich svetiel. Z izby hrá „wind of change“ a ja dýcham studený jesenný vzduch. Aj včera som takto stála, ibaže bez tohto uvoľňujúceho a lietajúceho pocitu. Prisahám, že keby teraz skočím dole, budem lietať ako pierko a na zem dopadnem poľahky ako Saxana, napijem sa odvaru z babského ucha a navždy ostanem v rozprávkovej realite a s týmto povznášajúcim pocitom. pokračovanie článku
Cestujem v Turancare, je štvrtok, 17.30, čas, kedy sa vraciam domov. Vtedy ma už frajer čaká na nástupišti a ja sedím na sedačke iba na pol riti a nadvihuje ma. 17.35, vyletím z autobusu, schmatnem tašku a obzerám sa, kde ho zbadám. Jeeeeeeeeeeeeej, tam je! Aj by som sa za ním rozbehla, ale do kelu, mám nejak strašne ťažkú tašku. Čo som si to tam naukladala? Prichádza ku mne, vlepuje mi sladkú pusu a berie tašku... pokračovanie článku
1.11. 2005,milý denníček,dnes večer je mi akosi smutno. Melanchólia sa ubytovala v mojom vnútri a ja nemôžem ustrážiť vlastné pobehujúce myšlienky. Tie s ľahkosťou vykrádajú aj najviac skryté spomienkové šuflíky. Zahľadím sa na fotky nad zrkadlom. Sme tam. Všetky tri máme vyplazený jazyk a rehoceme sa ako šibnuté. A hneď vedľa, zase my, v nádherných šatách, s dokonalým make-upom a zelenými stužkami na hrudi. Pohľad dospelých žien a kultivovaných dám. Aj také sme teraz, či lepšie napísané, sme aj nie sme. Vyzeráme rovnako, žiadna z nás nemá zelené vlasy (zatiaľ) a ani o piercing viac. Žiadnej z nás nenapršalo do nosa, či nepreskočilo z vysokoškolského života, žiadna z nás nedroguje a nesexuje s každým. Stále sa máme radi a chýbame si, no predsa...sme si veľmi vzdialené. A to sme toho spolu toľko zažili! Veď ty vieš najlepšie... pokračovanie článku
Stojím pri hrobe mojej starej mamy a premýšľam nad tým, aká bola. Mám pred očami jej chôdzu, jej vôňu a dokonca si viem jasne vybaviť jej hlas. Sviečky horia a vietor pomaly kýve stromami nado mnou. Odrazu sa strhnem, pretože ticho naruší hrubý mužský hlas...„No do kelu, toto je sytém, kde je ten blbý hrob? Človek už netrafí ani na hrob svojich vlastných rodičov.“ Vzápätí nasleduje detský smiech a pobehujúca baterka, ktorá svieti od jedného hrobu na druhý. Myšlienky na moju starú mamu sú už fuč a vystriedajú ich iné, trocha viac realistické. Naozaj chodíme na cintorín, aby sme si zaspomínali na našich blízkych a vzdali im úctu? Či je to pre nás len každoročná otrava, kedy treba nakúpiť najlacnejšie TESCO sviečky a nejaký párny počet kvetín? pokračovanie článku
Ležíme na posteli. Je to vlastne posteľ pre jedného. Sme dvaja, no aj tak by nám stačila iba polovička. Zo zavretými očami si vychutnávam tento pocit. Bezpečia. Dnes sa predsa nemôže stať nič. Vôbec nič. Dnes je všetko dokonalé, aj tempo jeho dychu, aj každý mik jeho viečka, každý jeden vlas je tam, kam patrí a aj neviditeľné pohyby jeho svalov moje oko zachytáva úplne prefektne. Prevalím sa na chrbát a zaberám zvyšnú polovičku postele. Cítim sa tak pokojne, hlavou mi konečne nebehajú hlúposti o novej škole a neznámych ľuďoch, v ušiach mi neznie zvonenie električiek a v očiach sa nelesknú nostalgické slzy za bývalou školou. Pretože je dokonalo... pokračovanie článku
Vyzerá to tak, že raz dostanú každého. Začínajú už malé decká a nezastavia sa. Ich život už nie je reálny, lež virtuálny, alebo napísané trocha inak: Bolo to na chalupe. Nočná prechádzka. Na nebi samé hviezdy a nádherný mesiac. Bol spln.Môj otec: „Pozri syn môj, takýto nádherný obraz vie vytvoriť len príroda sama...“Môj brat: „Tati, prosím Ťa, čo si včerajší? Presne toto Ti vytvorí aj počítačová grafika...“ pokračovanie článku
Nádherné mesto, nádherné pamiatky, nádherný život... nuž „v Praze je blaze“ a nie nadarmo sa to vraví. Lenže podotkala by som, že ako komu „blaze“, respektíve niekomu o trochu viac... pokračovanie článku
Je ráno a on sa pomaly vyšuchce z postele. Vonku svitá. Alebo je už svetlo? Rozmýšľa, koľko môže byť hodín. Po chvíli zhodnotí, že už asi dosť (možno sedem, pól ôsmej). Vstane a s prekvapením zistí, že v celom dome je mŕtve ticho a pomaly odpočíta údery bijúcich hodín. pokračovanie článku
20-ročná študentka práva pohybujúca sa medzi Bratislavou a Nitrou.
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
